|
|
Hoci sa Komárno môže chváliť
skvelou strategickou polohou, osídlenie ľavého brehu Dunaja nebolo celkom
jednoduché. Nestály riečny breh, nevhodné pôdne podmienky, povodne a kolísanie
výšky dunajských vôd zapríčinili, že v tomto úseku Dunaja vznikli iba dve
významné mestá - Komárno a Štúrovo, ktoré leží na sútoku Dunaja a Váhu, na
brode, akých bolo cez Dunaj niekoľko.
Napriek tomu, že v Komárne objavili archeologické nálezy z neolitického obdobia
(sídlisko želiezovskej kultúry), eneolitického obdobia (kanelová keramika), zo
staršej doby bronzovej (severopanónska kultúra) a hodnotné nálezy po Keltoch,
toto územie bolo súvisle osídlené až oveľa neskôr.
Od konca 4. storočia pred n. l. postupne osídľovali územie Zadunajska Kelti,
ktorí vytvorili niekoľko sídlisk aj v okolí ústia rieky Váh. Materiálna kultúra
Keltov sa nápadne odlišovala od výrobkov domáceho obyvateľstva žijúceho tu od
staršej doby železnej. Niesla znaky civilizácie, ktorá sa vyvíjala v dotyku s
južnými kultúrami, najmä kultúrou etruskou a gréckou. Na mieste keltského
sídliska vznikol rímsky vojenský tábor a mesto - Brigetio, keď Rímska ríša v 1.
stroročí n. l. rozšírila svoje hranice až k Dunaju. Na novopodmanenom území
Rimania vytvorili provinciu Panonia, ktorú proti útokom barbarom zo severu
chránili reťazou vojenských táborov menších opevnení a strážnych veží,
vybudovaných pozdĺž Dunaja. Na území dnešného Komárna nevzniklo rímske
opevnenie. Toto územie oddeľoval v tom čase od Rímskej ríše Dunaj a od teritória
barbarských kmeňov Váh, ktorý mal široký, splavný tok. Čoraz silnejšie útoky
barbarských kmeňov od konca 4. storočia postupne vytlačili Rimanov z Panonie.
Po nich sa vo včasnom stredoveku - podľa svedectva archeologických nálezov - v
priestore Komárna dlhší čas zdržiavali Avari. Títo kočovníci, pochádzajúci zo
Strednej a Vnútornej Ázie, od roku 568 skoro za 250 rokov ovládli Karpatskú
kotlinu. Z tohto obdobia sa našlo na území Komárna 8 pohrebísk. Na základe
mimoriadne bohatého nálezového materiálu týchto pohrebísk, veľkého počtu
jazdeckých hrobov a pohrebných zvykov možno predpokladať, že v neskoro avarskom
období bolo územie Komárna jedno zo strategicky dôležitých vojenských stredísk
Avarov.
Niekoľko rokov po rozpade Avarskej ríše sa silnejúce moravskoslovenské kmene
pokúsili podmaniť Frankmi neobsadené avarské územia, ba napadli aj zvyšky
Avarov, ktoré sa uchýlili pod ochranu Frankov (r. 811). Od 60 rokov 9. storočia
sa bojov medzi Frankmi a moravskými slovanmi zúčastnili ako spojenci raz jednej,
raz druhej bojujúcej strany aj bojové oddiely Maďarov a na konci storočia
prichádzajú maďarské a k nim pridružené kmene do Karpatskej kotliny, ktorú potom
postupne ovládli. V 10. storočí však došlo k veľkým zmenám vo vlastníctve
jednotlivých častí územia osídľovaného maďarskými kmeňmi. V priebehu 10.
storočia sa v okolí ústia rieky Váh usadil rod vojvodcu Ketela, ktorý mal letné
sídlo v Ketellaku, v severozápadnej časti pohoria Bakony a vytvoril svoje zimné
sídlo pri sútoku Dunaja a Váhu, ktoré jeho syn Alaptolma opevnil. Toto opevnené,
ohradené miesto sa v čase utvárania uhorského feudálneho štátu stalo strediskom
Komárňanského komitátu.
Prvú zmienku o usadlosti nachádzajúcej sa na území dnešného Komárna možno nájsť
v listine, ktorou v roku 1037 kráľ Štefan daroval jarmočný a prievozný výťažok
usadlosti kláštoru v Bakonybéli. Cenným historickým prameňom v dejinách mesta je
listina kráľa Gejzu z roku 1075, ako aj darovacia listina kráľa Bélu IV.
Folwyneho z roku 1245, ktorá obsahuje údaje o prvom významnejšom opevnení počas
tatárskeho vpádu. Po ústupe Tatárov kráľ Béla IV. podporoval rozkvet
stredovekých miest, aby sa mohol opierať o silnejúce meštianstvo. V krátkej dobe
udelil 25 mestám značné výsady, medzi nimi v roku 1265 i mestské práva Komárna,
ktoré vzniklo zlúčením troch osád: Villa Camarum, Villa Kezw a Villa St.
Andreae. Obec Komárno Béla IV. daroval comesovi Walterovi. Obyvatelia Komárna
mali také isté práva ako obyvatelia Budína. Comesovi Walterovi bol odovzdaný
hrad a k nemu patriace majetky v roku 1268. Listina vyhotovená pri tejto
príležitosti podrobne popisuje majteky patriace hradu. Z nej sa dozvedáme, že na
západ od Komárna ležala "Villa Sancti Andreae",
pravdepodobne rybárska osada, vybudovaná okolo kostola sv. Ondrea, ochrancu
rybárov. Bán Tomáš, správca Bratislavskej, Nitrianskej a Komárňanskaj stolice vo
svojej privilegiálnej listine, udelenej v roku 1277 obyvateľom t. j. mestu
udelil ďalšie výsady. Obyvateľov mesta oslobodil spod súdnej právomoci správcu
hradu a stolice, dostali právo zvoliť si sudcu zo svojich radov, platiť daň z
pozemku v dvoch častiach, na Juraja a na Michala, mohli slobodne rozhodovať o
svojom majetku, ak ostali bez dedičstva, mohli ich použiť ako poslov len na
príkaz kráľa, dostali právo kosiť za Váhom seno a trstinu a platiť desiatky v
narturáliach v dohodnutom čase vyberačom
desiatkov.
V nasledujúcom roku sa vlastníkom hradného panstva, a tým aj Komárna stala
rodina Čákovcov. Roku 1278 palatín Matej Čák potvrdil výsady mesta, podobne aj
jeho vnuk Matúš Čák Trenčiansky svojou listinou vydanou roku 1307. Kráľ Róbert,
ktorý od Matúša Čáka získal späť Komárno iba po dvojmesačnom obliehaní v
novembri 1317, rozšíril výsady občanov mesta právami, podľa ktorých sa vo
svojich sporoch mohli odvolať k taverníkom a ku kráľovi a nikde v krajine
neplatili mýto. Výsady mesta neskôr potvrdila Skráľovná Mária, kráľ Žigmund, Ján
Hunyadi, kráľ Ladislav V., ktorý sa narodil v Komárne a Matej Korvín, ktorý roku
1489 daroval mestu statok Warkezew, predtým patriaci hradu. Panovanie Mateja
Korvína prispievalo významnejšie k rozmachu mesta. Výsady mesta prispeli k
rozvoju stredovekého Komárna. Hlavným kostolom mesta bol kostol sv. Ondreja,
svoj kostol a kláštor tu mali aj dominikáni, ktorí sa tu usadili začiatkom 14.
storočia.
Stredoveké Komárno sa rozvíjalo najmä za panovania Mateja Korvína, ktorý dal v
komárňanskom hrade vybudovať renesančný palác. Tento palác i ostatné boli žiaľ v
dobe tureckých vojen zničené. Vybudoval tiež kráľovskú dunajskú flotilu, ktorej
hlavnou základňou sa neskôr, v čase protitureckých bojov, stalo práve Komárno.
Po bitke pri Moháči, v novembri 1526 komárňanský hrad i mesto obsadili vojská
Jána Zápoľského, ktorého zvolili v Sékesfehérvari za uhorského kráľa. Obyvatelia
sa prvýkrát stretli s tureckými hordami v roku 1529, keď Sulejman tiahnuc proti
Viedni znenazdajky zaútočili na mesto. Ťažkými delami odstreľovali a keď na
druhý deň nenarazili na žiadny odpor, vtrhli do pevnosti. Tu už nenašli nikoho,
hradné vojská, nemeckí žoldnieri v nočných hodinách opustili potajomky hradby a
obyvateľov zanechali na nemilosť Turkov. Sulejman pokračoval v postupe smerom na
Ráb, takže sa žoldnierI bez obáv vrátili a žili tu ďalej na úkor miestneho
obyvateľstva. Trvalá prítomnosť Turkov v Budíne a ich neustále sa opakujúce
útoky na okolité mestá znovu upriamili pozornosť na vojensko-strategický význam
Komárna. Komárňanský hrad sa v dôsledku neustálych opevňovacích prác čoskoro
stal najsilnejšou pevnosťou krajiny. Po roku 1547, keď sa Ostrihom stal
strediskom najbližšieho tureckého sandžaku sa neustále opakovali turecké výpady
na okolité usadlosti. Roku 1551 Turci napadli aj Komárno, ale delá pevnosti a
Tarnóczyho násadníci útok odrazili. Roku 1555 sa na príkaz kráľa začalo zemnými
valmi a hrádkami zosilňovať samotné mesto. V tom istom roku Turci napadli mesto,
ale bez úspechov.
Roku 1580 sa rozšíril chotár mesta, keď po vymretí rodiny Farkašovcov kráľ
daroval Komárnu statok zvaný Telek pod iným názvom Bene. Takto vybudované mesto
bolo počas 15-ročnej vojny úplne zničené. Sínanove mohutné vojsko po dobytí Rábu
v októbri 1594 zaútočilo na Komárno. Obrancovia pevnosti mesto nemohli ubrániť
proti presile tureckej armády, preto ho zapálili. Väčšina obyvateľstva sa pred
Turkami uchýlila do opevnenej Trnavy. Delá obliehajúceho Sínana spustošili
celé mesto a úplne zničili i renesančné paláce, ktoré dal vystavať kráľ Matej. V
tureckom tábore vypukla epidémia a preto boli nútení ustúpiť. Komárno odrazilo a
prežilo najväčší turecký útok. Návrat obyvateľstva do vypáleného mesta sa
pretiahol na niekoľko rokov. Roku 1604 postihla Komárno morová epidémia, ktorá
si vyžiadala mnoho obetí. Za protihabsburského povstania Bocskaiho komárňanskí
násadníci a husári i časť mešťanov sa pridala k povstalcom. Kapitán sa so
svojimi nemeckými žoldniermi uzavrel v pevnosti. Komárňančania, ktorí sa pridali
k povstalcom, zapálili mesto a jeho značná časť opäť vyhorela. Vojenské akcie na
území Komárňanskej župy trvali až do roku 1606, keď bol uzavretý Žitavský mier,
podľa ktorého sa z územia župy dostalo do správy Turkov. Táto mierová zmluva
bola však relatívna, lebo Turci neustále pokračovali v obsadzovaní ďalších
usadlostí. Roku 1610 sa v meste usadili poddaní, ktorí ušli z územia Turkami
obsadenej Tolnianskej stolice.
Mesto bolo spoločne riadené zástupcami troch stavov: občianskeho, šľachtického a
vojenského. Nový urbár, ktorý dal vyhotoviť hlavný kapitán Reiffenberg pevnosti
roku 1616 znamenal pre obyvateľov mesta nové ťarchy. Roku 1620 dal Reiffenberg
podpáliť mesto. Komárno opäť zničili plamene. Ďalšie škody spôsobili veľké
povodne v rokoch 1635 a 1637, ktoré poškodili aj pevnosť. Ťažko skúšané mesto sa
stalo rušnejším počas rokovaní s Turkami o prvom a druhom szonyskom mieri, keď
sa tu zdržiavali vyslanci rokujúcich strán. V čase protihabsburského ťaženia
sedmohradského kniežaťa Juraja Rákocziho I. v roku 1646 viedenský dvor dal
obnoviť mestské hradby. Tieto stavebné práce sa pretiahli do roku 1650. Kým bol
vybudovaný Nový hrad turecké nebezpečie skoro pominulo. Roku 1684 boli
oslobodené Štúrovo a Ostrihom, roku 1685 vytlačení Turkovia z Budína a v roku
1686 už Komárnu nehrozilo turecké nebezpečie. Boje v okolí Komárna prebiehali
len v období protihabsburského povstania. Mesto však naďalej veľa trpelo pre
svojvôľu veliteľov pevnosti, preto v apríli 1692 sa obrátili k cisárovi so
žiadosťou o potvrdenie svojich privilégií a o udelenie titulu a práv slobodného
kráľovského mesta.
Získanie titulu mesta zmaril zákrok Zichyovcov, ale Leopold I. svojou listinou z
2. októbra 1692 povolil obyvateľom Komárna, aby sa splácaním ročnej dane 418
forintov vykúpili spod povinnosti voči správe pevnosti. Kuruci F. Rákocziho II.
pod vedením Berecsényho sa už v roku 1703 priblížili k mestu a chystali sa naň
zaútočiť. Podarilo sa im však odvolať rozkaz na útok proti Komárnu a tak
zachrániť mesto pred zničením. Od januára 1710 však mesto bolo opäť ohrozené
morovou epidémiou, ktorej podľahla asi tretina obyvateľov Komárna. Kuruckú vojnu
a veľkú morovú epidémiu pripomína Trojičný stĺp, postavený v roku 1715 na
vtedajšom hlavnom trhovisku mesta. Mesto sa stalo jedným z najvýznamnejších
stredísk remesiel a obchodu v krajine. Vďaka výhodnej polohe sa Komárno v 18.
storočí stalo najvýznamnejším strediskom obchodu s obilím a lodnej dopravy v
Uhorsku. V dôsledku rozkvetu obchodu a remesiel sa rýchlo rozvíjalo i samotné
mesto, ktoré počtom sa obyvateľov už v prvých desaťročiach 18. storočia stalo
jedným z najväčších a najľudnatejších miest vtedajšieho Uhorska. Začiatokom 18.
storočia v meste jestvovala aj tlačiareň, v ktorom sa zhotovoval Komárňanský
kalendár. Roku 1718 veľký požiar zničil 280 domov mesta, preto správa pevnosti
vypracovala protipožiarne predpisy. Po požiari v roku 1718 bola vybudovaná
radnica na mieste, kde stojí dodnes. V prvej polovici 18. storočia malo mesto aj
poštovú stanicu na pravom brehu dunaja, kde zastavovali poštové vozy premávajúce
medzi Budínom a Viedňou. Na pravý breh premávala kompa, neskôr sa medzi pravým
brehom a dunajským ostrovom zriadil kyvadlový prevoz a ostrov s mestom bol
spojený pontónovým mostom. Cez Váh premávala kompa. Roku 1743 sa mesto opäť
uchádzalo o získanie titulu slobodného kráľovského mesta, keď si predtým za 14
tisíc forintov zabezpečilo priazeň a podporu veliteľa pevnosti kniežaťa
Hildburghausena. Tieto snahy dosiahli svoj cieľ až za panovania Márie Terézie,
ktorá 16. marca 1745 povýšila Komárno na slobodné kráľovské mesto. Z tohto
obdobia sa zachovala mapa, ktorá znázorňuje rozhranie medzi územím mesta a
pevnosti. V meste prekvital
hlavne obchod s drevom a obilím, prevažní obchodníci boli Srbi, ktorí sa
semuchýlili pred tureckou expanziou na Balkáne. Nastal ďalší rapídny rozvoj
Komárna. V meste sa budovali prepychové domy, zemianske kúrie. Tento sľubný
vývoj bol prerušený silným zemetrasením 28. júna 1763. Otrasy si vyžiadali
stovky obetí, 279 domov a 7 kostolov sa premenilo na rozvaliny a 785 domov bolo
značne poškodených.
Obyvatelia sa ešte nestihli spamätať z jednej katastrofy, keď ich 26. mája 1767
zasiahol požiar, ktorý vyše 2000 obyvateľov nechal bez prístrešia. roku 1768
mesto navštívil cisár Jozef II., ktorý po prvom zemetrasení a dvoch požiaroch
našiel mesto v žalostnom stave. Keď roku 1783 dostal správu o druhom najväčšom
zemetrasení v histórii mesta a zničení pevnosti, navrhol, aby mesto vybudovali
na pravej strane Dunaja, na mieste terajšieho Komáromu. Obyvatelia však napriek
častým pohromám neboli ochotní opustiť svoje staré sídlo a preto postavili mesto
na pôvodnom mieste. Celý pevnostný systém sa tak poškodil, že viac desaťročí
nemohol slúžiť svojmu účelu.
Ťažký údel stihol mesto aj v dobe napoleónskych vojen. V rámci ďalšieho
opevňovania hradu a mesta a budovanie tzv. Palatínskej línie, pevnostného
systému obopínajúceho polkruhovité mesto od Dunaja po ústie Váhu v dĺžke 6 km,
bola pre armádu vyvlastnená a zbúraná najstaršia časť measta. Aj napriek
napoleónskym vojnám nastáva v meste rozkvet. Veľké pracovné príležitosti a
prítomnosť početných vojsk privábil do mesta veľa ľudí, rozličných obchodníkov a
remeselníkov. Život tu bol najrušnejší roku 1809, keď tu sídlil celý generálny
štáb armády a zdržiaval sa tu aj celý cisársky dvor. Komárno, ktoré v prvej
polovici 19. storočia bolo jedným z prekvitajúcich hospodárskych a kultúrnych
centier Uhorska, po porážke maďarskej buržoáznej revolúcie začalo upadať.
Ohromné škody spôsobil obyvateľom mesta požiar, ktorý vypukol 17. septembra 1848
a zničil celý stred mesta, niekoľko lodí a vodných mlynov na Dunaji. Mesto bolo
ťažko postihnuté aj viacmesačným obliehaním cisárskymi vojskami v roku 1849, ale
pod vedením maďarských revolucionárov a pod vedením generála Klapku sa vzdalo
ako posledné. Mesto sa zmenilo na rumovisko. Ešte v roku 1807 bola založená
účastinná spoločnosť na poisťovanie lodí - prvá svojho druhu na území Uhorska,
ale keďže rozvojom železničnej dopravy význam lodnej dopravy v druhej polovici
19. storočia klesal, zanikla táto spoločnosť a upadol aj obchodný význam mesta.
K úpadku Komárna v danom období prispel aj vojenský charakter mesta. Silné
mestské hradby poskytovali možnosť obrany a obyvateľom dávali pocit istoty, ale
v druhej polovici 19. storočia sa už stávali brzdou rozvoja mesta, do ktorého sa
dalo vchádzať iba cez tri brány (smerom do Bratislavy, od Kolárova a od Nových
Zámkov), prípadne od Dunaja, čo sťažovalo dopravu i obchod. Pri mestských
bránach sa platilo clo, ktoré zdražovalo privážaný tovar. V rokoch rakúskeho
absolutizmu sa tu budovali hlavne vojenské
objekty. Po dostavbe sa Komárno stalo strategickou vojenskou základňou Rakúsko
Uhorska. Samotné mesto sa však iba pomaly vymaňovalo z ruín a stratilo svoj
predošlý hospodársky význam i popredné postavenie medzi mestami krajiny.
Príčinou boli aj povodne (v rokoch 1850, 1876, 1880), požiar v roku 1858 a
cholerové epidémie v rokoch 1866, 1873. Mesto sa začína pomaly skrášľovať iba po
rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 a až po roku1890 sa tento proces
zrýchľuje, k čomu prispeli aj zákony podporujúce rozvoj priemyslu a vývoj
kapitalistického systému hospodárenia, ako aj pripojenie obce Újszony ku
Komárnu. Postupne sa zlepšovali možnosti železničného i cestného spojenia mesta
so vzdialenejšími oblasťami krajiny, v meste bolo založených niekoľko menších
priemyselných podnikov a niekoľko inštitúcií, ktoré podporili rozvoj mesta. Roku
1891 bolo v meste 9 hotelov, 18 hostincov s jedálňou a 11 vinární. Na prelome
storočia bol vybudovaný najexkluzívnejší hotel a kaviareň Grand. Po vyrovnaní sa
v meste zriadilo aj viacero nových štátnych úradov a vzniklo niekoľko peňažných
ústavov, ktorých umiestnenie si vyžadovalo výstavbu nových budov. Prvá
komárňanská sporiteľňa dala postaviť pri radnici dvojposchodový nájomný dom
(dnes budova polikliniky). Ďalšími sporiteľňami boli Ľudová banka, Komárňansko -
vidiecka banka a sporiteľňa Koruna. Od roku 1870 sa pomaly mení aj výzor
komárňanských ulíc i celého mesta. V uliciach centra sa budujú kanály,
vydlážďujú sa väčšie ulice, budujú sa chodníky, vymedzili sa miesta na skládku
smetí, pouličné lampy svietia na petrolej (od roku 1807 svietili na rastlinný
olej) plynové osvetlenie sa zaviedlo v roku 1901. Koncom 19. storočia došlo k
určitým zmenám aj v mestskej doprave. Okrem fiakrov premávali aj omnibusy,
vybudovalo sa niekoľko sociálnych a zdravotníckych zariadení. Roku 1896 sa
vybudovali mestské parné kúpele a začali sa prípravné práce k výstavbe novej
mestskej nemocnice. |
|
|
|
Mesto Komárno leží na južnom Slovensku pri brehu Dunaja a zároveň pri štátnej hranici s Maďarskom. S našim južným susedom ho spája most
Sv. Alžbety v ktorého strede je línia štátnej hranice. Samotné mesto je predstavené ďalej na týchto stránkach.
Cestovanie.biz
server o cestovaní
Všetky
práva vyhradené © 2009-2010
MESTOKOMARNO.com neoficiálne stránky mesta Komárno - kontakt: komarno*cestovanie.biz